Samuel Kroslak’s blog

Juror #8: Slip through our fingers? Are you his executioner?
Juror #3: I’m one of ‘em!
Juror #8: Perhaps you’d like to pull the switch?
Juror #3: For this kid? You bet I would!
Juror #8: I feel sorry for you… what it must feel like to want to pull the switch… Ever since you walked into this room, you’ve been acting like a self-appointed public avenger! You want to see this boy die because you personally want it, not because of the facts! You’re a sadist!

Reginald Rose, from movie “12 Angry Man”

Často sa mi stáva, že prídem do kontaktu s nejakým textom, divadelnou hrou, básňou, skrátka kusom umenia, ktoré ma jednoducho ničím nezaujme. Pamätám si ako nám hovorila naša pani učiteľka hudobnej výchovy ešte z gymnázia v Hlohovci, že: “kultúrny poslucháč hudby by nemal zavrhovať tie hudobné žánre, ktoré sa mu nepáčia. Mal by rešpektovať aj takú hudbu v ktorej on sám možno nič nevidí”. Spomenul som si na to nedávno, keď som sa snažil prehrýzť jednou divadelnou hrou, už ani neviem ktorou, a tá hra sa mi vôbec nepáčila. Nevidel som v nej žiadnu významnejšiu pointu a vyhlásil som že ide o suchý gýč. Vtedy mi jedna kamrátka povedala, že potom asi iba nerozumiem čo sa autor tým pokúša povedať. V tej chvíli mi skutočne pointa onej hry pripadala nehodná ďalšej pozornosti, avšak po čase mi táto poznámka kamarátky začala vŕtať hlavou a keď som sa s onou hrou stretol znovu a znovu, postupne mi niektoré veci začali do seba zapadať a rozprestrela sa celá pointa hry mne priamo pred očami a neveril som ako som mohol pred tým nechápať o čo tam išlo.

Vidieť tú krásu, ktorá sa pod tým všetkým skrývala by som doprial každému. Je to neskutočný zážitok. Niektoré umelecké diela sú jednoducho na môj chlapský a zle poprepájaný mozog tak sofistikované, že potrebujú čas a priestor aby som ich plne pochopil. Výsledok ale za to určite stojí. Teraz už aj začínam chápať ľudí, ktorí sa venujú klasickej hudbe a vravia že pred pustením si nejakej skladby sa musia na ňu patrične pripraviť aby si ju vedeli vychutnať. Donedávna mi to prišlo prehnané, ale teraz už chápem že skutočné umenie sa konzumným spôsobom jednoducho vnímať nedá.

Každopádne z tohto plynie ponaučenie:

Dvakrát čítaj a nehádž za hlavu!

Pamätám si jedno ráno, keď som sa zobudil pri úsvite slnka, vo vzduchu bol cítiť neskutočný pocit príležitostí. A pamätám si ako som si vtedy povedal: Tak toto je začiatok štastia. Tu štastie začína. A samozrejme, stále ho bude viac. Nikdy mi ani nenapadlo že toto nebol začiatok. To bolo štastie. To bol ten moment. Presne vtedy…

Michael Cunningham, The Hours

Ako prišlo, tak aj odišlo. Vrátil som sa z Kanady a vôbec neľutujem a neohováram svoju rodnú vlasť, tak ako to robia mnohí moji známi ktorí sa vysťahovali do zahraničia. To že v zahraničí je lepšie ako tu na Slovensku je podľa mňa iba predsudok. Mnoho ľudí keď sa dozvedelo o tom že som strávil rok v Kanade, tak sa ma pýtali prečo som sa vlastne vrátil, či sa mi tam nepáčilo, alebo je niečo na neporiadku… Vlastne aj v Kanade keď som niekomu povedal že sa po roku vraciam na Slovensko, stretol som sa iba s nechápavými reakciami. Mal som nacvičenú dobrú odpoveď – “Vraciam sa z Kanady domov na Slovensko preto, lebo je to príliš ďaleko (kvôli občasným návštevám známych a rodiny zo Slovenska) a kvôli tomu, že v mojom odbore môžem za podobný peniaz pracovať aj doma na Slovensku.”. Je to však iba polopravda. Druhá polovica pravdy je tá, že mi jednoducho chýbala domovina. Chýbalo mi to všetko, rodina, kamaráti, tých niekoľko dedín v okolí kde som sa narodil, proste všetko. Otázka pre mna nebola prečo sa vracať späť na Slovensko, ale skôr prečo nie. Ostať v Kanade mi vtedy prišlo ako nevýslovná hlúposť. Každý mi vravel že takéto pocity ma prejdú po dvoch týždňoch späť na Slovensku a budem po chvíli chcieť ísť znovu von do “civilizovaného” sveta. Nič také som po návrate nepociťoval, bol som rád a spokojný.

Leto prešlo v pokojnom tempe, strávené zväčša v rodičovskom dome vo Vozokanoch. V strede Júla som bol na raftingovom výlete v Slovinsku s Kukom a jeho kamarátmi, z ktorých som vtedy poznal iba časť. Kačena, Ifa, Mirka, Rado, Maco, Sváko, Braňo a zopár ďalších. Skvelý zájazd, organizácia zvládnutá na jednotku vďaka nášmu kamarátovi Kukovi, ktorý sa o všetko postaral. V Slovinsku si nás zobrali na starosti skúsení inštruktori z Hlohovskej cestovky pána Černého a všetky “disciplíny” sme zvládli bez nehody. Ja som prekonal svoj osobný rekord v skoku do vody panákom, kde sa moja maximálna výška zoskoku zvýšila z pôvodných cca 7 metrov na 15 metrov.

V polovici Augusta sa moja sestra Eva vydávala za svojho dlhoročného priateľa Amra z Dubaja. Ich svatba vrátane príprav a dohry zabrala prakticky celý mesiac. Zvolaných bolo približne 80 hostí čo bola snáď aspoň polovica našej početnej rodiny z oboch rodičovských strán. Nebolo to zrovna extrémne náročné na zvládnutie, ale dva najrušnejšie týždne Augusta som sa cítil ako človek zamestnaný na plný úväzok. Všetko nakoniec zbehlo viac menej podľa plánu a všetci zúčastnení boli spokojní. Rodičia, keďže prvýkrát v živote sobášili vlastného potomka boli ešte pár dní po svatbe mierne vykoľajený, bolo to ale v rámci normy.

Povedz mi čím opovrhuješ a ja ti poviem kto skutočne si.

Frank Herbert

Nemám rád zdĺhavé encyklopedické popisovanie miest, ani ako čitateľ ani ako autor. Vec považujem za vybavenú tým, že Vancouver je najväčšie mesto v západokanadskej provincii British Columbia. V tejto kapitole popíšem to čo ma zaujalo, čo som nečakal alebo ktoré veci ma prekvapili v porovnaní s mojou domovinou. Prvá vec čo som nečakal a čo ma prekvapila bolo, že ma toho prekvapilo viac než som čakal.

Prvé 3 dni

Moje prvé 3 dni strávené v Kanade na mňa zapôsobili tak, že im nemôžem nevenovať celý odsek. Boli to síce iba tri dni, ale v povznesenom stave mojej mysle sa zdali byť dlhé ako tri mesiace. Veselá príhoda č. 1 nedala na seba dlho čakať. Od môjho nového stanoviska v Surrey je to po najbližšiu zastávku metra asi štyri bloky – t.j. štyri križovatky. Samozrejme som skončil hneď na prvej. Postavil som sa na roh križovatky a na druhej strane svietilo znamenie “Stoj!”. Vravel som si: To poznám, chvíľku počkám, naskočí mi zelená a ide sa. Čakám, obdivujem mrakodrapy okolo seba, stojím a nič sa nedeje. Autá okolo si veselo premávajú a jednotlivé kombinácie svetelnej signalizácie sa vystriedali už asi piaty krát – to mi bolo podozrivé. Našťastie oproti išiel tiež chodec a postavil sa na druhú stranu prechodu. To som teda zvedavý ako sa sem dostane, keď sú semafory pokazené. Ako inak, naskočila mu hneď ako prišiel zelená. V poriadku, to by sme mali, ale na druhej križovatke už nebolo ani živej duše a tak som sa pustil do skúmania svojho bezprostredného okolia po niečom, čo by mi mohlo pomôcť. Zaujal ma stĺp hneď vedľa mňa, na ktorom bola obrovský biely box a na ňom ešte obrovskejší obrázok chodca a pri ňom obrovské tlačidlo v tvare šípky. Akoby toho nebolo dosť, bolo to všetko dokonca a doslova čierne na bielom. So sklopeným chvostom som tlačidlo nenápadne spoza chrbta stlačil a nepozerajúc sa do očí desiatkam divákov za volantmi obrovských áut stojacich na križovatke na moju počesť, som sa odšuchtal na druhú stranu križovatky. Zase som raz doplatil na tú svoju hlavu v oblakoch. Koľko krát si to ešte budem musieť opakovať? V tom mi udrela do hlavy myšlienka. Niečo tu nesedí. Ako som tak prechádzal cez prechod, pripadal som si neskutočne malý. Po chvíli mi došlo že som iba relatívne malý – oproti autám stojacim vedľa mňa. Autá s nárazníkmi v nedohľadne a podvozkom takým že by sa k nemu musel automechanik stavať na špičky namiesto podliezania a rôznych akrobatických kúskov ktoré stvárajú mechanici u nás v európe pod našimi euroázijskými autami normálnych rozmerov. “Výborne, ” – povedal som si – ” osobné autá vo veľkosti nákladných”. Nečudo keď pohonné hmoty sú tu dva krát lacnejšie ako u nás. Prinútil som sa odpútať zrak a odísť z križovatky, lebo niektorým vodičom som už z očí vyčítal zaradenú rýchlosť. Všetci mi pred cestou vraveli že prvé dni v cudzine sú najťažšie a ja som mal práve v tejto chvíli pocit, že som prekonal prvú prekážku. Sám som sa nad sebou nevedel vynačudovať aké uspokojenie mi takáto maličkosť priniesla.

Ľudia sú tu všeljaký. Napríklad nasledujúci deň som stretol asi päť rôznych osobností tak výnimočných, že podobné typy by som u nás na Slovensku nenašiel ani za rok. Prvý bol bezdomovec ležiaci pred stanicou metra. Na prvý pohľad bežná situácia. Stál som pred tou stanicou asi 10 minút a až potom mi to v hlave zaplo. Ten bezdomovec štekal. Zakaždým keď prešiel niekto okolo, spravil na neho “HAF!” a potom ak sa to dotyčného dotklo a venoval mu štipku pozornosti, spýtal sa ho mierumilovným hlasom: “Bojíš sa?”. Bol veľmi dobre zamaskovaný za rohom budovy a s odstupom času mu musím uznať istý štýl a najmä výdrž. Druhá zaujímavá osoba bola pani v rokoch a v ružovom, ktorú som stretol v autobuse. Trpela asi samomluvou a hyperaktivitou v jednom. Bezkonkurenčne priťahovala pozornosť okolitých účastníkov hromadnej dopravy a priznám sa že ani ja som neodolal. Bolo to niečo ako sledovať televízor kde rýchlo prepínate stanice stelesnený v jednej osobe. Všetky stanice boli prednášané štýlom hokejového komentátora. Keď som následne vystúpil z autobusu na rušnej križovatke, pripadala mi na pár minút neskutočne tichá.

Keď sa vo Vancouvri stane niečo zlé, vždy je to v Surrey

Áno, dlho to netrvalo a počiatočné nadšenie vystriedali dni depresie. Môj psychický stav sa koncom prvého týždňa a celý druhý týždeň pohyboval jednoznačne v červených číslach. Prišlo mi až neuveriteľné ako dokážu psychika a emócie so mnou pozametať. Na svojich vtedajších 22 rokov som sa cez toto obdobie cítil oveľa starší, porazený. Nebudem to tu ďalej patologicky rozoberať, ale som rád že to obdobie mám za sebou, lebo som sa bál že to neskončí. Iste malo na to vply viacero praktických vecí ako napríklad: nezamestnanosť, zlé vyhliadky na získanie predĺženia víz, zlý stav v akom som zanechal svoje vysokoškolské štúdium v Bratislave a – to najdôležitejšie – totálne odlúčenie od všetkých ľudí ktorých som poznal. Keby mi niekto rozprával aké to je z vlastnej skúsenosti, neveril by som mu. Kto to nezažije, nepochopí. Nečakal som že samota bude mať na mňa taký silný negatívny vplyv. Doma všetko čo som robil malo zmysel, aspoň nejaký. Keď sa mi niečo dobré podarilo spraviť, mal som sa komu pochváliť, snáď ani nie kvôli sebapotvrdzovaniu ale skôr kvôli tomu aby mali ľudia ktorých mám rád radosť. Tu som si na vlastnej koži vyskúšal pravidlo, že zdieľaná radosť je dvojnásobná a neštastie polovičné. Keď som chodil po meste a zbadal som niečo čo stojí za pozornosť, prvé čo ma napadlo bolo: Komu to ukázať? Tu bol celý ten problém. Takto moje nadšenie s pribúdajúcimi dňami chladlo, až som pochopil že tu so mnou nikto nie je a všetci ktorých poznám sú na druhej strane zemegule. Až vtedy som pochopil ako veľmi som previazaný s ľudmi s ktorými som vyrastal a trávil život. Ja, čo som sa vždy všade z mladíckej nerozvážnosti vystatoval ako mám samotu rád a ako si sám so sebou vystačím a nikoho nepotrebujem som teraz teraz dostal od samoty poriadnu ranu späť rovno do tváre. Zlé časy odišli na konci druhého týždňa zo dňa na deň. Iste malo na to dobrý vplyv že sa mi podarilo vybaviť si vlastný podnájom a Majo, kamarát u ktorého som dočasne býval, mi vybavil prácu v jeho práci – protipožiarne izolácie na stavbe. A len tak na okraj, Surrey vôbec nie je zlá mestská časť, iba sa to tak vraví.

Prvé 3 mesiace

Veľa ľudí mi vravelo, že ľudia v kanade sú veľmi milí. Nechcel som tomu veľmi veriť a takéto tvrdenia som prisudzoval iba zveličovaniu a selektívnym uzáverom z turistických výletov do kanady. Na vlastné oči som sa ale presvedčil že je to tak. Nielen predavači v obchodoch, ale aj drvivá väčšina ľudí hocikde na ulici sú veľmi nápomocný a otvorený. Chodím po meste takmer každý deň, a ešte som sa nestretol jediného človeka ktorý by bol čo i len nevrlý. Akoby mal každý v sebe jasne vytýčenú hranicu pokiaľ sa dá zájsť voči druhému človeku v prípade nezhody. A z druhej strany, často sa stretávam s ľudmi zhovorčivými viac ako som zvyknutý. Nikomu tu neprekáža prehodiť zopár slov hocikde na ulici s úplne neznámym človekom. Chvíľu mi trvalo kým som si na takýto prístup zvykol, pretože špeciálne u nás doma na Slovensku bol človek čo sa prihovára cudzincom považovaný za čudáka. Tu je to bežná prax a po troch mesiacoch som si uvedomil že sa to nalepilo už aj na mňa – a to nie som veľmi spoločenský typ.

Rýchla zima

Letné mesiace prešli, 2,5 mesiaca práce sa skončilo a mne začala škola. Od Septembra som nastúpil na 1 ročné štúdium v miestnom technologickom inštitúte so zameraním na programovanie v jazyku Java. V tomto duchu sa niesla celá jeseň aj zima a ubehli tak rýchlo, že som si ani poriadne neuvedomil čo sa deje. Tesne po nástupe do školy za mnou do Kanady pricestovala moja priateľka Jana a bývali sme tu spolu takmer do nasledujúceho leta. Ja som chodil do školy a celé dni som sa venoval ničeniu svojho zraku a chrbtice. Jana zatiaľ nelegálne pracovala pre jednu českú imigrantku. Spolu upratovali domy v rôznych častiach Vancouver-u.

Zahraničné vianoce

Tesne pred vianocami 2007 ma prišli do Vancouveru pozrieť rodičia, ktorí to tu obrátili hore nohami ako veľká voda. Boli tu dva týždne a už na tretí deň (Štedrý deň vianoc), sa nám podarilo rozpútať už tradičnú vianočnú hádku. Čo alebo kto je dôvodom našich bitiek a malých vojen bola pre mňa vždy nedoriešená otázka. Keby som vtedyvedel na ňu odpoveď, možno že by sme sa mnohým bitkám vyhli. Nakoniec ale všetko dobre dopadlo a spravili sme si aj povianočný lyžiarsky výlet do 100 km vzdialeného Whistler-u, čo je zatiaľ najúžasnejšie lyžiarske stredisko v akom som kedy bol.

Ešte rýchlejšia jar

Jar ubehla veľmi veľmi rýchlo. V Marci 2008 som si našiel prácu v jednej firme z Chicaga, pre ktorú som pracoval na diaľku. Vývoj komplexného informačného systému pre veľkých dílerov nábytku v US. Pracoval som z domu, čo bolo dosť náročné na sebadisciplínu a priznám sa, že nie každý deň som to zvládal na 100%. Práca mi ale niekoľko posledných mesiacov čo som bol v Kanade vydržala a ani som sa nenazdal a 30. Júna som už sedel v lietadle na ceste domov na Slovensko s čerstvo spravenou poslednou skúškou zo školy ešte stále v hlave.

Ktoré zmysly nám chýbajú že nevidíme svet vôkol seba?

Frank Herbert

Tento veľký zmätok príspevkov pod hlavičkou autobiografia sa snaží byť zorganizovaný tak, aby slúžil mne samému ako zbierka referencií na rôzne udalosti v mojom živote na ktoré by som nerád časom zabudol. Aj veci ktore považujeme za nezabudnuteľné sa možu v spleti spomienok stratiť a takto by som chcel mojej pamäti trochu dopomôcť. Veľa vecí ktoré som v živote považoval za tragické sa s odstupom času stali vtipnými príhodami, takže načo to zbytočne naťahovať, von s tým.