Samuel Kroslak’s blog

Kto tvrdí že pozná odpoveď, nepochopil otázku…

Každým krokom súdim všetkých a všetko okolo seba, aj keď si to niekedy sám vôbec neuvedomujem. V podvedomí vynášam rozsudky nad ľuďmi ktorí sa vymykajú mojej predstave aký by mali byt v skutočnosti. Snažím sa zbaviť ľudí ich chyb a nedostatkov, ktoré ich robia ľuďmi. Prečo to robím? Preto, aby som ten svet aspoň trochu pootočil do takého svetla ako to vyhovuje MNE. Moje vlastne ego je mojim nepriateľom. Vojna s celým svetom je nekonečná a úplne zbytočná. Nepriateľ sa skrýva úplne nečakane na mojej strane barikády. Moje vlastne ego je ako diabol vo mne, ktorý sa neustále snaží prevziať nado mnou kontrolu a ja si stále nahováram že ho nepočúvam, že dokážem bez neho žiť. Skrytý nepriateľ, ktorý ma neustále láka na cestu ktorá nikam nevedie. Moje ego je sudca, ktorého nikto nechce počúvať. Ani ja, ani žiaden z obžalovaných. A predsa je stále tu a nikdy sa ho celkom nezbavím. Neustále sa snaží ľudí okolo mňa zaškatuľkovať, obviniť a odsúdiť. Pre toto ho nenávidím. Na druhej strane, o čo viac mu rozumiem o to viac sa učím nepočúvať ho.

Je tu ale niečo, čo ho dokáže zastaviť nadobro. Je tu ona, na ktorú sudca nemá slov. Nemá ju z čoho obžalovať a keď sa aj o to pokúsi, obžaloba je smiešna a neopodstatnená. Zanikne skôr ako sa objaví. Nedokážem ju súdiť, nedokážem vyniesť jedinú námietku aj keby spáchala ten najhorší zločin. Je pre mňa nekonečným zdrojom inšpirácie. Všetko čo urobí alebo povie je dokonalé, pretože tak by to urobila alebo povedala ona. Hltám každé jej slovo a čakám na ďalšie, akoby som sa snažil dobehnúť tie roky čo som ju nepoznal. Všetkými silami sa snažím predbehnúť tu medzeru ktorá je medzi mnou a všetkými ostatnými ľuďmi ktorých kedy stretla. Chcem byť prvý, vedieť o nej všetko, každý detail. Chodím po svete a snažím sa vryť si do pamäte všetko pekné čo vidím a počujem, len aby som jej mohol popísať aké krásne to bolo a v duchu ľutovať že nebola so mnou. Chcem jej robiť radosť, aby sa smiala a svojim smiechom zanechávala vo mne pocit že zase je všetko na tomto svete tak ako má byť… Jej meno je slovo slov, to najkrajšie aké sa dá v nájsť v slovníku každého jazyka na svete.

“I think Microsoft named .Net so it wouldn’t show up in a Unix directory listing.”

(Oktal)

Here comes a short review of ‘Advanced Java Development associate certificate program, that I was studying part-time in 2007/8 academic year.  Website of program can be found here. Program is aimed at programmer with previous programming experience, who wants to enhance his/her skills with Java language and Java platform.

In overall, this program has very high real-world value and it helped me to broaden my scope on Java platform. Also it teaches a lot about software development in general. It took me one academic year to finish all subjects and I must say that majority of subjects was pretty awesome stuff and I learned a lot. Here are – in my opinion – the most valuable subjects, sorted in a list:

1. Java Databases – this is so far the most interesting subject in whole program. In most situations, database layer is the most important one and in this subject, despite the fact that it was only few hours, we learned how to use JDBC features properly and we have been given also the basics of ORM with help of Hibernate framework.  I took it with Arash Ghavami and I can only recommend.
2. Intermediate/Advanced Java – these two consequent subjects have great value hidden inside. They are meant to be preparation for Java Programmer Certificate from Sun, well, they will not exactly prepare you for this exam to be honest. But still, there is a LOT of stuff about core Java principles and many useful things are introduced here. Also it’s always an experience to have class with Paul Mills, he really knows how to explain stuff.
3. Java User Interfaces – Swing, swing and more swing. What is here to say? Sam Cirka introduced not only swing basics to us, he was talking a lot about underlying principles of swing. Really good subject to take if you are interested in Java UI.

These are the highlights that come to my mind at first. Of course there is a lot more stuff going on in this program, but these 4 subjects I enjoyed most.

Raz za čas, popri našom večnom naháňaní sa za šťastím, je dobré sa zastaviť a byť chvíľu šťastný.

Guillaume Apollinaire

Tohto roku zima meškala a až do vianoc bolo všade teplo. Tak teplo, že ešte 20. Decembra som bol urobiť poslednú jazdu na motorke. Cestou domov síce už padal sneh, ale bolo +5 stupňov, takže sa hneď po dopade na zem roztopil. Za celý december sa nestalo nič extrémne zaujímavé. V škole sa nám skončil zimný semester, napísal som si niekoľko skúšok a vianoce prišli a odišli tak rýchlo, že som ich ani nestihol zaregistrovať.

Štefanská zábava

Po vianociach sme šli na Štefanskú zábavu do Piešťan so sestrou Evou, Amrom, sesternicou Naďou a jej kamarátkou Twigginou 2 (Maťou), bratrancom Milošom a jeho priateľkou Veronikou. Bol to veľký úspech, nakoľko sme sa veľmi dobre zabavili, nepomíňali veľa penazí a na druhý deň neprišla opica. Apoň nie u mňa Na zábave sme stretli skupinku mladých pieštanských dievčat, ktoré mali ľahko nad 20 rokov a ani nevedeli ako, obsadili nám na zábave veľký stôl, teda lepšie povedané mali tam obsadený stôl už pred nami. My sme sa k nim iba nápadne nasáčkovali. Z piatich dievčat tam boli dve čo sa mi zapáčili hneď na prvý pohľad. Jedna z nich už mala priateľa, ale druhá – Natália – nemala. Ostatné dievčatá čo tam s nami boli si už veľmi nepamätám, ale Natália sa mi vryla do pamäti. Už po pár vetách sa z nej vykľula veľmi dobrá spoločníčka a skvelo sme sa porozprávali a pobavili. Bolo to veľmi sympatické mladé dievča, s hravými očami a krásnym hlasom. Nikdy by som do seba nepovedal že ma môže na dievčati zaujať niečo také ako hlas, ale teraz som sa presvedčil o opaku. Keď som ju počul rozprávať, cítil som sa ako zhypnotizovaný. V každom jej slove bolo také množstvo citu a emócií, že vôbec mi nezáležalo na tom čo rozprávala. Cítil som sa trochu vinne že s ňou sedím a nepočúvam čo hovorí, ja som iba sedel a “počúval” som jej hlas. Nakoniec sme sa večer rozbehli každý na svoju stranu sveta a odvtedy som ju nevidel.

Martina

Aby som sa ešte vrátil k ostatným udalostiam z Decembra, je tu jedna vec ktorá stojí za pozornosť. Začiatkom Decembra sa v našom študentskom klube Elam konala Oldies party, kde som sa zoznámil s kamarátkou môjho spolubývajúceho – Martinou. Priznám sa že toho večera už sme toho všetci popili viac než dosť a spomienky na ten večer mám iba veľmi nespojité. Ako som sa ale so slečnou Martinou bavil, to si pamätám. Mala 21 rokov ale na svoj vek veľmi sebavedomý a silný pohľad, čo ma na nej veľmi zaujalo. Krátkou po zábave sa mi podarilo s ňou spojiť pomocou internetistického nástroja a odvtedy som si s ňou dopisoval asi každú voľnú chvíľu ktorú som mal. Rozprávalo sa mi s ňou veľmi dobre ale stále som mal z nej taký zvláštny pocit. Akoby sme mali niečo spoločné, ale nevedel som prísť na to čo. To ma k nej veľmi priťahovalo a nevedel som sa dočkať kedy sa budeme môcť stretnúť osobne. Medzi sviatkami bola totiž odcestovaná na východe.

Snehovačka v Terchovej

Pár dní pred koncom roka som šiel so svojou sestrou, Amrom, jeho dvoma kamarátmi, sesternicou Naďou a jej dvoma kamarátkami Maťou a Renatou (Twiggi 2 a 3) do Terchovej na chatu a oslavovali sme koniec roka. Okrem toho sme si aj vydatne zalyzovali a zasnowboardovali. Oslavy prebehli v poriadku, na jeden večer dokonca prišiel kamarát Peter zo spolku pre najlepších a večný kandidát Rupoň. Nemohli síce ostať až do Silvestra, ale jednovečerný pokec s nimi mi padol veľmi dobre. Petra a Rupoňa som nevidel veľmi dlho a vždy ich rád uvidím, pretože som s nimi strávil najlepšie roky mládeneckého vyvádzania 17 až 20 rokov. Mojej sestre sa na chalupe podarilo požiť nezvyklé množstvo alkoholu, takže sme mali problém uložiť ju do postele. Medzitým ale stihla premohnutá vlnou úprimnosti podporenej alkoholom v krvi vyrozprávať niečo aj o sebe a o tom ako prežíva veci ktoré prežíva. Pre vysvetlenie, moja sestra je odsťahovaná už 3 roky s prestávkami v Dubaji so svojím terajším manželom Amrom. To že začať nový život v úplne neznámej krajine, odtrhnutý od všetkého, už som si uvedomil aké je na vlastnej koži. Moja sestra ale nie je natoľko otvorená aby vedela bezprostredne povedať všetko, čo povedať treba, a tohto večera sa pretrhlo vrece. To je ale už druhý príbeh, ktorý sem nepatrí.

Od Septembra som znovu nastúpil na denné štúdium na STU v Bratislave, tentokrát ale fakulta FEI, odbor Aplikovaná informatika. S trochou papierovačiek sa mi podarilo vybaviť uznanie skúšok z predchádzajúceho štúdia na FIIT STU. Uznananých skúšok bolo takmer za celý akademický rok, takže som bol zaradený rovno do druhého ročníka. Zimný semester sa začal veľmi dobre. Môj režim v škole pozostával z asi dvoch hodín do týždňa strávených v škole, takže moja záťaž bola takmer nulová. Školu som si užíval ako voľnočasovú aktivitu – jednu z tých najpríjemnejších.

Othello

Zhodou okolností zrovna počas tejto jesene prebiehali v našom divadelnom štúdiu Biele Divadlo prípravy na adaptáciu Shakespeare-ovskej hry Othello. V rámci príprav sme každý dostali za úlohu preštudovať originálnu hru Othello a padla tu otázka režisérky Janky Koupilovej na hlavného hrdinu a to konkrétne:

…prečo chlap ako je Othello (chlap čestný, silný, nebojácny, atď.) reaguje na Desdemoninu neveru takým
spôsobom ako reaguje … vyvážený človek by nikdy, či už vo viac alebo menej kritickej situácii nereagoval tak, ako on. Zamýšľam sa nad tým, odokiaľ z neho pramení tak veľký hnev…

Z istého uhla pohľadu sa dá podstata hry Othello vystihnúť takto: Hlavný hrdina (kapitán Othello) sa zo začiatku javí ako vyslovene kladná postava. Zápletka ale dovedie jedného z jeho podriadených (Jago), aby sa ho snažil presvedčiť že jeho žena mu je neverná, aj keď ide v skutočnosti o ženu nadmieru poctivú. Rafinovanou manipuláciou malých náznakov a dôkazov sa Jagovi postupne darí Othellovi zasadiť do hlavy pochybnosti. Doteraz morálne pevný Othello začína pochybovať až nakoniec ho pochybnosti dovedú k vražde svojej nevinnej manželky. Po jej smrti sa samozrejme dozvie pravdu že bola nevinná a nezostáva mu už na svete pre čo žiť a zabije aj sám seba.

Naša režisérka sa teda chtiac/nechtiac spýtala vlastne na celú pointu tejto hry. Prečo Othello je dovedený až k takým strašným činom ku koncu hry – to je podľa mňa celá pointa tejto hry. Ako sa môže vyrovnaný a čestný človek premeniť na zviera? To je pre mňa osobne taký malý podtitul k tejto hre Cely problém je v tom, že Othello bol do Desi veľmi zamilovaný. Keď ale prišli prvé náznaky od Jaga že Desi mohla čosi mať s iným chlapom, sám si to nepriznal ale v podvedomí mu to zostalo. Časom sa mu to z podvedomia začalo vynárať a postupne ho to rozožieralo až pokiaľ neprišiel prvý falošný “dôkaz” od Jaga, kde už žiarlivosť nad ním úplne prevzala kontrolu a išlo to s ním dolu z kopca. Tak veľmi ako Desi miloval, tak veľmi ju teraz nenávidel za to, že niečo mala s druhým chlapom, nezáleží na tom ako veľmi presvedčivé/nepresvedčivé dôkazy o nevere tu boli, on už bol celkom ovládaný žiarlivosťou ktorú mu do hlavy postupne počas celej hry vmanipuloval Jago. To že bol žiarlivosťou dohnaný až k zúrivosti ktorá bola schopná zabiť človeka bolo možné iba kvôli tomu, ako Desi miloval. Čiže krásna paralela – tak veľmi miloval, že keď sa ta energia premenila na nenávisť, bolo jej tak veľa že vedel zabiť

Ifa

Psal jenom vleže s lahví vína po straně, jen v první osobě, a zatím je o všech vše co říká. Ona ho ničí koketérií svádí, nečte a neuznává. Že je to smrt a jde si beztak pro něj, nestačil napsat… Dělejte něco! Smrt si jde pro básníka!

(A já zloděj ho okradu i o ni…)

Vladimír Merta

Čo je ale na jeseni 2008 najzaujímavejšie je to, ako som prežil asi najneobyčajnejší vzťah v mojom živote. Volala sa Ivana a všetci ju volali Ifa. Naoko to bolo dievča drsné a miestami až chlapčenské, vo vnútri však veľmi citlivé. Náš vzťah ale nevydržal ani viac ako 3 mesiace. Ifa bola môj pravý opak asi vo všetkom. Nestretli sme sa úplne v ničom, či už to boli koníčky, hudba, filmy, knihy, čokoľvek. Z toho aj vyplynulo že sme si len veľmi ťažko vedeli nájsť spoločný program v našom voľnom čase. Aj tak som ju ale miloval a to tak veľmi, že rozum nehral žiadnu rolu. Chcel som jej dať všetko, ale ona nechcela nič. Dobre som vedel že ona ku mne necíti to isté, ale stále som naivne dúfal že sa mi to podarí zmeniť. Ďakujem kamarátovi Kukovi, že ma na začiatku nášho vzťahu s Ifou varoval, aby som si dal pozor. Bolo to samozrejme myslené v dobrom. Nie v tom duchu že by bolo na nej niečo zlé, bolo to skôr varovanie pred mnou samým, aby som sa nespálil. Čo sa nemalo stať stalo sa. Keď som mal počúvať, nepočúval som. Prečo som sa do nej tak zamiloval aj keď som vedel že sa k sebe nehodíme a že to zle dopadne… na to keď mi niekto odpovie, osobne ho odporučím na Nobelovu cenu. Možnože hralo v tom svoju rolu aj to, že som bol bez vážnejšieho vzťahu už niekoľko mesiacov. Chémia spravila svoje a zase sa raz pekne so mnou vyšantila.

A tu je krásna paralela s práve preberanou hrou Othello, ktorá mi pomohla pochopiť niektoré veci v mojom citovom prežívaní vzťahu a zároveň, takýto vzťah aj keď nebol zrovna rozprávkovo ideálny, mi pomohol pochopiť časť z vecí, ktoré sa v tejto hre odohrávali. Áno, rozožierala ma neústupčivá až chorobná žiarlivosť, cit ktorý som zažil asi po prvý krát a dúfam že aj naposledy. Doteraz vždy keď nejaký môj vzťah so ženou prerástol do istej roviny, cítil som 100 percentnú dôveru voči svojej priateľke. Nikdy mi ani len v podvedomí neprebleskol náznak pochybnosti. Tu som ale jedneho pekneho dňa dôvod na pochybnosti dostal a aj ked nešlo o nič vážne, bola to prvá snehová guľa ktorá sa postupne vo mne postupne nabaľovala a začala mi otravovať myseľ viac a viac. Rozum dobre vravel že to treba ukončiť skôr ako to začne. Keby som ho tak vtedy počúval, mohol som z toho ešte vycúvať, no bol som slaboch, alebo miernejšie povedané naivný optimista . Vzťah kde každý hľadá niečo úplne iné, nemôže fungovať. Ja hľadám spriaznenú dušu. Hľadám takú ženu, čo dokáže vidieť na svete tie pekné veci a nebojí sa za nimi ísť. Aby videla aspoň kúsok z toho čo vidím ja. Hľadám takú na ktorú sa pozriem a budem vedieť že sa pozerám na ňu, nie na jej nepriestrelné masky, ktoré si nasadzuje podľa nálady a situácie. Takú čo ma bude počúvať a bude chcieť počúvať. Ako svet vidí Ifa, to netuším, jej svetu nerozumiem. Niekedy mi pripadalo ako keby som v nej videl samého seba pred 5-timi rokmi, avšak úplne iného. Na také miesto som sa už nevedel vrátiť a koniec, aj keď pre mňa veľmi trpký musel skôr či neskôr nastať. Keďže toto píšem s odstupom asi 2 mesiace, istotne už má nejakého nového “neznámeho” a hrajú tie isté hry na tých istých miestach, len s iným osadenstvom. Nesúdim, iba sa snažím pochopiť.  Ja som ju vždy vnímal ako femme fatal, ktorá proste musela raz prísť a dať mi facku. Za tú facku jej ďakujem, bolo na tom aj cez to všetko niečo krásne. Na oplátku jej úprimne želám do života všetko dobré a nech nájde v živote štastie ktoré hľadáme my všetci, aj keď každý v niečom inom. Mne zostala spomienka pre poučenie a čo zostalo z nášho vzťahu u nej, to už sa asi nedozviem.

alebo: Prečo sú ženáči s deťmi najlepší pracanti

Zmysel života je dosť ťažký a všeobecný pojem, ktorý sa dá chápať rôzne. Zoberme ale zmysel života z tohto pohľadu: “Čo dáva nášmu životu paru? Má zmysel pokračovať a predierať sa ďalej? Byť či nebyť?”. Neviem a ani sa už veľmi odpoveď na takúto fundamentálnu otázku hľadať nesnažím, pretože tuším, že sa mi odpoveď ani nikdy nájsť nepodarí. Zmysel života je učebnicový príklad pojmu, ktorý je natoľko abstraktný, že sa nemá zmysel o ňom baviť.

Malá časť záhady sa mi ale odkryla sama od seba. Vždy mi vŕtalo hlavou, ako je možné, že sa niekedy ráno zobudím a nemám náladu ani energiu na to, aby som mohol spraviť niečo produktívne. Táto nechuť a nevôľa k robeniu hocičoho užitočného sa niekedy natiahla na celý deň, niekdy dokonca aj na niekoľko dní. A naopak, iné ráno sa zobudím a cítim sa plný energie, schopný a ochotný prekonávať všetky ťažké prekážky, vrhám sa a riešim každý problém ktorý sa mi postaví do cesty. Rozdiel medzi ránom A a ránom B má síce súvis aj s fyzickou kondícou, nie je to však pravý zdroj problému. Rozdiel pramení v motivácii. V jeden krásny moment sa mi všetky potrhané časti myšlienkovej reťaze pospájali do jedného celku.

Podľa budhistickej filozofie, každá živá bytosť prirodzene túži po tom, byť šťastná. Dosiahnuť štastie tým alebo oným spôsobom. Keď sa nad tým zamyslíme, zistíme že všetci ľudia vôkol nás sa správajú v podstate rovnako. Každý z nich sa snaží dosiahnuť štastie. Rozdiel je iba v tom, akou cestou. Napríklad zlodej je štastný, keď sa mu podarí ukradnúť inému človeku hodnotnú vec, čím sa sám obohatí. Jeho štastie je však iba krátzraké. To pravé štastie ktoré nás ale v živote čaká a je na dosah na každom kroku, je ale v niečom inom. Šťastie o ktorom hovorím je oveľa väčšie ako malé radosti ktoré nám prinášajú materiálne statky, alebo pôžitky tela. To skutočné štastie dosiahneme iba súcitom k ostatným živým bytostiam. Toto je podstata – jedna z mnohých “podstát” – budhistickej filozofie. Nepotrebujeme ale ani siahať do filozofie, mnohí na to iste prišli už aj sami, pretože dôkazy sú všade okolo nás. Súcit k druhým bytostiam znamená pochopiť, že dávať je viac ako brať. Rodičia sú štastní tým, že môžu urobiť štastnými svoje deti. Učiteľ dáva svoje vedomosti žiakom, muž dáva žene oporu. Zdanie, že získava iba ten kto je na príjmajúcej strane je ale klamné. V skutočnosti ten čo dáva, sám získava jednu z najvzácnejších vecí, pre ktoré stojí za to žiť. Skutočné štastie pramení z toho, že urobíme štastným niekoho druhého. Ak budeme celý život stáť iba na príjmajúcej strane a nebudeme naspäť dávať, môžme síce veľa vecí získať – od materiálnych statkov až po pozornosť a lásku – neokúsime ale skutočné šťastie ktoré sa skrýva iba v dávaní. Takže pre mňa odpoveď na otázku “Prečo žijeme?” je, že žijeme jeden pre druhého. Žijem pre to, aby som mohol urobiť ľudí čo su mi blýzki šťastnými. Ak by som zostal na svete sám, nemá zmysel ďalej žiť. Práca je jedna z vecí, ktorou môžem pomôcť urobiť mne blízkych ľudí štastnými. Energiu do práce mi teda môžu dať iba a jedine ľudia ktorých mám rád. Keďže moji rodičia sú už zabezpečený dostatočne a ja žijem slobodným životom, niekedy nemám dostatok energie na prácu, pretože jednoducho necítim tak silnú potrebu robiť veci naviac, stačí mi zarobiť si si sám na seba a chýba mi motívacia urobiť tých pár krokov navyše. V poslednej dobe si ale začínam čim viac tým lepšie uvedomovať, že sú tu ľudia ktorí možno niekedy budú potrebovať moju pomoc a to ma ťahá ďalej a dáva mi energiu do každého nového dňa. Urobiť štastných ľudí vôkol seba. Ešte stále cítim v tomto smere v sebe medzery, ako keby som si to stále nechcel sám sebe priznať, ale vedel že je to pravda. Niekedy je tento pocit silnejší, niekedy slabší, ale jedno je isté – toto je pre mňa zmysel života.