Január 2009
… the protestants used to make fun of the litany of the Blessed Virgin. TOWER OF IVORY they used to say, HOUSE OF GOLD! How could a woman be a tower of ivory or a house of gold? Who was right then?
Eileen had long white hands. One evening when playing tig she had put her hands over his eyes: long and white and thin and cold and soft. That was ivory: a cold white thing. That was the meaning of TOWER OF IVORY.
“A Portrait of the Artist as a Young Man” by James Joyce
Január sa začal tam, kde sa skončil December minulého roka. Pôvodne som mal na pláne navštíviť svoju sestru v Dubaji, ale keďže sa mi nepodarilo pred Vianocami porobiť všetky skúšky, musel som návštevu odložiť na neurčito. V prvom týždni Januára prišla do Bratislavy kamarátka Maťa a dlho netrvalo, bol som na ceste k nej. Bývala v Starom Meste na Vazovovej neďaleko Slovenského rozhlasu. Stretli sme sa prvý krát v novom roku (a druhý krát v živote vôbec) na ulici medzi Slovenským rozhlasom a električkovou zastávkou Vazovova. Tato ulica má odvtedy hviezdičku na mojej pokrivenej mape Bratislavy ktorú si nosím stále so sebou v hlave. Vybral som sa teda z dolného konca ulice ráznym krokom a neprešla ani sekunda, už som ju zbadal ako si kráča oproti mne. Bola nádherná. Jej čierne vlnité vlasy a jemné rysy tváre ma úplne odzbrojili. Snažil som sa tváriť akoby nešlo o nič, akoby som si iba vyšiel v jeden nevýznamný Bratislavský podvečer na prechádzku s kamarátkou. Vo vnútri sa mi však odohrávalo niečo úplne iné. Ide o všetko. Ako som tak kráčal popri nej zasneženými chodníkmi smerom do Starého Mesta, cítil som narastajúcu až magnetickú príťažlivosť. Zároveň som sa cítil zaplavený zodpovednosťou voči samému sebe. Teraz si to nesmiem ničím pokaziť. Ale v skrytu duše som vedel, že si to nepokazím. Aj keď si už nepamätám o čom mi v ten večer rozprávala, ale hltal som každé jej slovo a cítil som sa pri nej neskutočne dobre. Po dlhej prechádzke, keď som ju prišiel odprevadiť až k jej domovým dverám, dať jej dobrú noc bolo to posledné čo som chcel ale zároveň som vedel že spraviť hocičo iné by bola hlúposť. Ako sme sa rozlúčili, kráčal som domov vyhasínajúcim mestom a celú cestu ma hrialo novo nadobudnuté sebavedomie. Vedel som že sa mi to podarí, že raz bude moja. Či už zajtra, alebo o týždeň alebo o rok. Vedel som že sa to musí stať. Bol som odhodlaný spraviť pre to všetko.
Na druhý deň – 8. Januára – som si v škole napísal skúšku z Logických systémov, čo bola asi najťažšia skúška semestra. Po skúške nebolo treba ani jedného z nás dva krát prehovárať a dohodli sme si ďalšie stretnutie na Kapucínskej. V mladosti som mal vždy z dievčat trému. Čím viac sa mi dievča páčilo, tým väčšie zábrany som mal, zrejme zo strachu z vlastného neúspechu. Tento krát to bolo ale iné. Cítil som sa priam nabitý energiou. Cítil som v sebe viac sily ako mala električka v ktorej som sa viezol cez tunel. Márne sa snažila dokázať si svoje postavenie rozhadzovaním bleskov na všetky strany. Ja som mal viac 
. Nakoniec som prišiel za Maťou až na Vazovovou a vybrali sme sa znovu na prechádzku Starým Mestom, tento krát trochu inými cestami. Zobral som ju do jednej pivárne v Starom Meste, kde sme znovu prerozprávali celý večer. Potom som ju šiel odprevadiť k jej domovým dverám, rovnako ako predchádzajúci večer.
Ako sme sa tak lúčili a na jazyku sme mali želanie dobrej noci jeden druhému, cítil som, že ak dnes večer nie, tak už nikdy. Možno keby neexistoval ten zvyk, bozkať kamarátku na dobrú noc, nič z tohto by sa nebolo stalo. Bozkáva sa na obe líca. Najprv ľavé, to šlo ľahko a bezstarostne, ale s pravým to už také ľahké nebolo. Ako som sa tak priblížil k jej pravému lícu a moje pery sa pritisli na jej pokožku, bledú a živú po dlhej prechádzke mrazom, v tom zlomku sekundy zo mňa opadlo všetko sebavedomie a ucítil som v tele slabosť. Srdce mi búchalo ako splašené a každý malý moment mi pripadal ako večnosť. Cítil som akoby v tento krátky moment, všetky moje priority spadli ako triesky na zem a tento moment bola jediná vec na ktorej záleží. Dobre som vedel že je to hlúposť, alebo prinajmenšom trúfalosť, ale priťahovala ma natoľko že som nevidel žiadne iné východisko ako to urobiť. Po druhom bozku, sa chcela odtiahnuť ako dobré mravy kážu, ale hneď v tom momente som ju zachytil za rameno, pritiahol k sebe a namiesto odtiahnutia som svoje pery pomaly presunul nižšie na líce a pobozkal som ju ešte raz. Toto už neboli dobré mravy a nebolo už cesty spať. Cítil som jej ženskú vôňu, ktorá ma priťahoval tak silne, že som nemohol cúvnuť ani keby som chcel. Druhá ruka mi zablúdila k jej krku a končekmi prstov som vnímal každý jej detail. Ústami som sa pomaly presunul k okraju jej pier a ona celý čas iba stála a ani sa nepohla. Naraz sa ma spýtala: “Dúfam, že ma nechceš pobozkať”. Na to sa iné ako “Nie” ani povedať nedá a tak som jej aj povedal a hneď na to som spravil presný opak. Cítil som ako sa to v nej všetko bije. Na zlomok sekundy mi síce vyšla v ústrety, no hneď na to sa začala brániť. Mňe to ale stačilo. Bol som spokojný a šťastný. Najmä šťastný, tak ako som už veľmi dlhú dobu nebol. Po tomto krátkom a zmätočnom bozku sa mi snažila ešte niečo vysvetliť, ja som ju už ale nepočúval. Vedel som svoje a vedel som že skôr či neskôr príde všetko ostatné. A vedel som to preto, lebo už v tej chvíli som ju miloval.
Po tejto zmätenej noci sme sa pár dní nevideli. A keďže Maťa sa do vzťahu z jej vlastných dôvodov veľmi nehrnula, boli sme na pár dní zase kamaráti. Dohodli sme sa, že sa pôjdeme pozrieť na výstavu fotografa Saudeka, ktorá v Bratislave v galérii Michalský dvor končila 11.Januára. Výstava mala úspech a krátko po nej sme šli 13. Januára na predstavenie Noc lesbičiek od švédskeho autora Per Olov Enquist v divadle Aha. Spolu s nami šli kamarátka Janča s frajerom Milanom a všetkým sa nám predstavenie veľmi páčilo. S Maťou som tam bol stále iba ako kamarát, ale to napätie medzi nami sa dalo krájať.
Pár dní ubehlo a na víkend som bol zase doma u rodičov. Tento krát som sa rozhodol urobiť sushi vo veľkom a musím sa pochváliť že mi vyšlo. Dokonca aj moji vlastní rodičia trochu ochutnali a pochválili, aj keď dobre viem že takúto cudziu kuchyňu moc v láske nemajú. Dokonca aj oni vedia že to viem, ale na tom až tak nezáleží, aj tak som ho robil viac-menej iba pre seba. 17. Januára sa ženil môj kamarát Tomáš Ditrich s Elenkou v Nitrianskom kostole, kde sme ich boli pozrieť s Jančou, Matískom a Mravencom. Hneď po obrade som sa ešte na krátko vrátil k rodičom a 19. Januára už som bol späť v Bratislave. Večer som sa zastavil za Maťou a hneď pri dverách som jej oznámil že dnes spí u mňa. A tak aj bolo. Maťa spala túto noc u mňa. Nestalo sa nič ale ja som bol zase raz spokojný a šťastný. Zas je všetko tak ako má byť.
Na ďalší deň som sa stretol s kamarátkou Evkou Janíčkovou v pizzerii na Obchodnej. Veľmi dlho sme sa nevideli, tak sme dlho rečnili o tom kto sa ako má a kto z koho. Čo pre mňa ale najzaujímavejšia novina bola, že Evka je tiež veľký fanúšik divadla, rovnako ako ja, a že chodievajú s priateľom pravidelne do rôznych Bratislavských divadiel. Dohodli sme sa teda, že raz pôjdeme aj spolu, čo verím že sa nám čoskoro podarí. 21. Januára som predal svoju motorku Hondu CB1300F, ktorá ma sprevádzala životom už takmer 5 rokov. Bolo pre mňa zbytočné si ju už naďalej vydržiavať, pretože už by som ju veľmi nevyužil. Bola to kapitola môjho života sama o sebe. Ešte som ju ani nepredal a už som cítil že takto jednoducho to nepôjde a jedného dňa sa k motorke určite ešte vrátim.
Koncom mesiaca som bol ešte pozrieť do Ružinova bývalých spolupracovníkov Tibora, Tomáša a Majku z firmy Teneo, kde som pracoval predtým ako som odišiel do Kanady. Rovnako som si sľúbil že prídem pozrieť aj kolegov z PC Revue, kde som pracoval a čiastočne ešte aj pracujem oveľa dlhší čas, no nejak si na to neviem nájsť čas.
